..dAmYkaZz..

Dni plynuli. V prospech mojej slabosti, zúboženej kostry dieťaťa. Týral som svoje pocity, tichými slovami som preklínal deň, kedy som sa zrodil. Patril som do pekla, obraz neba som už dávno rozpáral obrovským nožom ako starý vankúš. Chcel som zmiznúť. Chcel som sa narodiť v truhle, zbitý medzi stenami dreva a prebodnutý klincami. Bol som príliš ubolený. Slabý na to, aby som sa vzoprel osudu a ukázal mu víťazne svoj chrbát. A tak som na posteli znova a znova triedil svoje slzy.

Jedno ráno som sa prichytil, ako sledujem ľudí z druhej strany okna. Stál som ako socha, ako figurína v obchode, na ktorú povešajú tie najlepšie handry. Ja som bol však iba tulák zo second-handu, ktorý zmrzol vo výklade výpredaja. Bola zima, cesty boli suché a zmrznuté, nahé ako vždy. Bez ľudí a bez života, bez jedinej usmiatej tváre, aké som si rád predstavoval. Svet bol mŕtvy, pretože ja som žil. Boh mi daroval samotu, daroval mi zrak, aby som videl prázdno. Srdce, aby som nenávidel. A nakoniec mi daroval ruky, aby som mohol písať. O sebe. O ľútosti nad svojím krivým obrazom v zrkadle, o šťastí, ktoré som mnohým závidel. O podzemí, v ktorom žijem pod krutovládou seba samého. A znova slzy. Nedajú sa zastaviť..

Raz sa ma niekto spýtal, čo mám rád. Nevedel som.. Netušil som, čo znamená mať rád. Mám rád spánok? Rezeň? Alebo cestu autom? Čo znamená mať rád.. Tešiť sa z niečoho a mať radosť? Alebo k niekomu prejavovať náklonnosť, zo srdca čistú ako poľné kvety? Tak potom nie. Nemám rád a nikdy som nemal. A keby sa ma spýtal, čo nemám rád, tiež by som nevedel. Možno mám rád dážď. Veľké kvapky, ktoré rytmicky bubnujú na okno a trhajú suverenitu ticha. Vôňu zmoknutého sídliska, na ktoré sa i Slnko dokáže iba mračiť. Chladné kvapky na dlaniach, ktoré sa zlievajú do oceánov, aby mohli znovu vyschnúť. Áno, mám rád dážď. Ľudia utekajú domov a ja ležím na ceste. Plávam v symfónii prírody, jediný úlomok krásy tohto sveta. Dotyk neba, ktorý ma spasí. A možno mi tieto kvapky iba pripomínajú môj bezbranný plač..

Noc prichádzala často. Neznamenalo to, že deň sa už chýli ku koncu. Čas som vôbec nevnímal, pripadal mi úplne zbytočný. Stále som predsa sníval. S nocou prišla tma, tajomná a studená, ktorá sa mi usídlila v kostiach. Zahnala ma do rohu a ja som jej nemohol opätovať úder. Stiahol som sa do ulity bez nábytku, bez divákov v tragickej opere. Zmeravel som a znova som zatúžil po smrti. Po jej lesklom šate, po bielej tvári bez tela. Vzrušovala ma. Vždy som v tme cítil jej dotyk, nikdy ma však neobjala. Milovala iných, rovnako ako všetci ostatní. Všetci sa postupne strácali v nebi vykúpenia a mne zostalo peklo na zemi. Ako verný pes, ktorý nechce zdochnúť. Možno som ho až príliš živil svojím žiaľom..

Pokúšam sa chytiť dážď..

Sklené kvapky, môj obraz sa kriví na ich chladnom povrchu. Slzy Slnka sú pretransformované do jedinečnej dokonalosti. Každá moja hanebná vlastnosť sa odzrkadľuje v ich projekčnej sústave. Pomaly, avšak v zákonných intervaloch režú molekuly vzduchu a zoskupujú sa do nekonečných morí na brehoch mojej pokožky. Steblá trávy ožívajú, svetlo je zmietané smrteľnými kŕčmi v pustom vesmíre. Príroda prežíva svoju renesanciu..  

Keď som bol dieťa, často som sa hrával v kalužiach po výdatných dažďoch. Boli pre mňa nedosiahnuteľným morom v betónovom prepadlisku. Slastný dotyk matky zeme medzi panelovou kultúrou. Mne to však bolo jedno. Presne tak ako to, čo si o mne všetci myslia. Za múrmi môjho domova sa totižto odohrávalo známe divadlo, skrat v ideáloch malej bytosti. Moji rodičia prežívali krízu, ktorá trvala už od ich prvého očného kontaktu. Nevedel som si predstaviť, že medzi týmito dvomi ľuďmi niekedy existovalo niečo iné ako nenávisť a odpor. Toto mi jedno nebolo..

Moje správanie bolo nadmieru vzorné. Tiché a zakríknuté dieťa je predsa v prvých ročníkoch školy vítaným spoločníkom. Najmä pre staršie dámy, ktoré si pchajú ráno do uší vatu a večer do hrdla sedatíva. Áno, bol som tiché dieťa, nie však dobrovoľne. Nie z presvedčenia. V mojom vnútri zúrila tretia svetová vojna a mozog začal produkovať agresívne a paranoidné predstavy. Želal som si smrť. Nie však svoju. Bolo mi jedno koho. Ľudia pre mňa boli menej ako vietor, dokonca menej ako nahé steny, na ktoré som sa tak často díval. Predstavoval som si farebné more v mojom šedočiernom svete, spenené vlny prílivu, ktoré ma unášajú nad okraj mojej fantázie. Strácal som sa v ilúzii svojho vyprodukovaného vedomia.  Vedel som, že som iný. Iný ako včera, iný ako zajtra. Iný ako moji rodičia, ktorí ma vraždili hrotmi svojich slov. Znova som sa vrátil do svojho tichého kúta s ošúchanými tapetami. Položil som si skormútenú hlavu a zaspal v objatí slaného vankúša.

Moje telo sa vyvíjalo pozitívne, nikdy nebolo poškvrnené rukou silnejšieho. Nikdy netrpelo tak, ako moje spálené vnútro. Pamätám si, ako som stál pri okne. Každý deň. Stále som čakal, kým ma príde niekto pohladiť, čakal som niekoho, kto ma pochváli za všetky tie malé úspechy. Nedočkal som sa.. Stával som sa vzduchom vo svete dospelých, neviditeľnou pečiatkou na roztrhanom papieri. Nestál som však o ľútosť. Miloval som pohľad. Chcel som byť znásilnený prítomnosťou ľudí a vzápätí sa krčiť v miestnosti bez okien. Bez slov a zbytočného svetla. Tma sa stala mojou nevestou, láskou na celý život. Vedel som, že jedného dňa zmiznem v mori, sľúbil som to predsa Mesiacu. Jedinému, ktorý ma hojdal v spánku, jedinému, ktorý si vypočul moje žalospevy..

Prisnil sa mi sen. Roztiahol som obrovské krídla a plachtil ponad nekonečné more. Sám na oblohe, hľadiac na závistlivých ľudí som prvýkrát cítil slobodu. Skutočné šťastie sa na mňa pozrelo vo sne, z ktorého som sa bál prebudiť. Do sveta živých múmií, kde sa snúbia paranoje s lživou výpoveďou o svete. Predsa som sa však neubránil a pristál som rovno v starej tvrdej posteli, obkolesený hrozivými tapetami. Zobudil som sa doma, v kolíske „bezpečia a lásky“. S rukami plnými sĺz..