..dAmYkaZz..

Pokúšam sa chytiť dážď..

Sklené kvapky, môj obraz sa kriví na ich chladnom povrchu. Slzy Slnka sú pretransformované do jedinečnej dokonalosti. Každá moja hanebná vlastnosť sa odzrkadľuje v ich projekčnej sústave. Pomaly, avšak v zákonných intervaloch režú molekuly vzduchu a zoskupujú sa do nekonečných morí na brehoch mojej pokožky. Steblá trávy ožívajú, svetlo je zmietané smrteľnými kŕčmi v pustom vesmíre. Príroda prežíva svoju renesanciu..  

Keď som bol dieťa, často som sa hrával v kalužiach po výdatných dažďoch. Boli pre mňa nedosiahnuteľným morom v betónovom prepadlisku. Slastný dotyk matky zeme medzi panelovou kultúrou. Mne to však bolo jedno. Presne tak ako to, čo si o mne všetci myslia. Za múrmi môjho domova sa totižto odohrávalo známe divadlo, skrat v ideáloch malej bytosti. Moji rodičia prežívali krízu, ktorá trvala už od ich prvého očného kontaktu. Nevedel som si predstaviť, že medzi týmito dvomi ľuďmi niekedy existovalo niečo iné ako nenávisť a odpor. Toto mi jedno nebolo..

Moje správanie bolo nadmieru vzorné. Tiché a zakríknuté dieťa je predsa v prvých ročníkoch školy vítaným spoločníkom. Najmä pre staršie dámy, ktoré si pchajú ráno do uší vatu a večer do hrdla sedatíva. Áno, bol som tiché dieťa, nie však dobrovoľne. Nie z presvedčenia. V mojom vnútri zúrila tretia svetová vojna a mozog začal produkovať agresívne a paranoidné predstavy. Želal som si smrť. Nie však svoju. Bolo mi jedno koho. Ľudia pre mňa boli menej ako vietor, dokonca menej ako nahé steny, na ktoré som sa tak často díval. Predstavoval som si farebné more v mojom šedočiernom svete, spenené vlny prílivu, ktoré ma unášajú nad okraj mojej fantázie. Strácal som sa v ilúzii svojho vyprodukovaného vedomia.  Vedel som, že som iný. Iný ako včera, iný ako zajtra. Iný ako moji rodičia, ktorí ma vraždili hrotmi svojich slov. Znova som sa vrátil do svojho tichého kúta s ošúchanými tapetami. Položil som si skormútenú hlavu a zaspal v objatí slaného vankúša.

Moje telo sa vyvíjalo pozitívne, nikdy nebolo poškvrnené rukou silnejšieho. Nikdy netrpelo tak, ako moje spálené vnútro. Pamätám si, ako som stál pri okne. Každý deň. Stále som čakal, kým ma príde niekto pohladiť, čakal som niekoho, kto ma pochváli za všetky tie malé úspechy. Nedočkal som sa.. Stával som sa vzduchom vo svete dospelých, neviditeľnou pečiatkou na roztrhanom papieri. Nestál som však o ľútosť. Miloval som pohľad. Chcel som byť znásilnený prítomnosťou ľudí a vzápätí sa krčiť v miestnosti bez okien. Bez slov a zbytočného svetla. Tma sa stala mojou nevestou, láskou na celý život. Vedel som, že jedného dňa zmiznem v mori, sľúbil som to predsa Mesiacu. Jedinému, ktorý ma hojdal v spánku, jedinému, ktorý si vypočul moje žalospevy..

Prisnil sa mi sen. Roztiahol som obrovské krídla a plachtil ponad nekonečné more. Sám na oblohe, hľadiac na závistlivých ľudí som prvýkrát cítil slobodu. Skutočné šťastie sa na mňa pozrelo vo sne, z ktorého som sa bál prebudiť. Do sveta živých múmií, kde sa snúbia paranoje s lživou výpoveďou o svete. Predsa som sa však neubránil a pristál som rovno v starej tvrdej posteli, obkolesený hrozivými tapetami. Zobudil som sa doma, v kolíske „bezpečia a lásky“. S rukami plnými sĺz..