..dAmYkaZz..

Dni plynuli. V prospech mojej slabosti, zúboženej kostry dieťaťa. Týral som svoje pocity, tichými slovami som preklínal deň, kedy som sa zrodil. Patril som do pekla, obraz neba som už dávno rozpáral obrovským nožom ako starý vankúš. Chcel som zmiznúť. Chcel som sa narodiť v truhle, zbitý medzi stenami dreva a prebodnutý klincami. Bol som príliš ubolený. Slabý na to, aby som sa vzoprel osudu a ukázal mu víťazne svoj chrbát. A tak som na posteli znova a znova triedil svoje slzy.

Jedno ráno som sa prichytil, ako sledujem ľudí z druhej strany okna. Stál som ako socha, ako figurína v obchode, na ktorú povešajú tie najlepšie handry. Ja som bol však iba tulák zo second-handu, ktorý zmrzol vo výklade výpredaja. Bola zima, cesty boli suché a zmrznuté, nahé ako vždy. Bez ľudí a bez života, bez jedinej usmiatej tváre, aké som si rád predstavoval. Svet bol mŕtvy, pretože ja som žil. Boh mi daroval samotu, daroval mi zrak, aby som videl prázdno. Srdce, aby som nenávidel. A nakoniec mi daroval ruky, aby som mohol písať. O sebe. O ľútosti nad svojím krivým obrazom v zrkadle, o šťastí, ktoré som mnohým závidel. O podzemí, v ktorom žijem pod krutovládou seba samého. A znova slzy. Nedajú sa zastaviť..

Raz sa ma niekto spýtal, čo mám rád. Nevedel som.. Netušil som, čo znamená mať rád. Mám rád spánok? Rezeň? Alebo cestu autom? Čo znamená mať rád.. Tešiť sa z niečoho a mať radosť? Alebo k niekomu prejavovať náklonnosť, zo srdca čistú ako poľné kvety? Tak potom nie. Nemám rád a nikdy som nemal. A keby sa ma spýtal, čo nemám rád, tiež by som nevedel. Možno mám rád dážď. Veľké kvapky, ktoré rytmicky bubnujú na okno a trhajú suverenitu ticha. Vôňu zmoknutého sídliska, na ktoré sa i Slnko dokáže iba mračiť. Chladné kvapky na dlaniach, ktoré sa zlievajú do oceánov, aby mohli znovu vyschnúť. Áno, mám rád dážď. Ľudia utekajú domov a ja ležím na ceste. Plávam v symfónii prírody, jediný úlomok krásy tohto sveta. Dotyk neba, ktorý ma spasí. A možno mi tieto kvapky iba pripomínajú môj bezbranný plač..

Noc prichádzala často. Neznamenalo to, že deň sa už chýli ku koncu. Čas som vôbec nevnímal, pripadal mi úplne zbytočný. Stále som predsa sníval. S nocou prišla tma, tajomná a studená, ktorá sa mi usídlila v kostiach. Zahnala ma do rohu a ja som jej nemohol opätovať úder. Stiahol som sa do ulity bez nábytku, bez divákov v tragickej opere. Zmeravel som a znova som zatúžil po smrti. Po jej lesklom šate, po bielej tvári bez tela. Vzrušovala ma. Vždy som v tme cítil jej dotyk, nikdy ma však neobjala. Milovala iných, rovnako ako všetci ostatní. Všetci sa postupne strácali v nebi vykúpenia a mne zostalo peklo na zemi. Ako verný pes, ktorý nechce zdochnúť. Možno som ho až príliš živil svojím žiaľom..